nightrunner

v sucastnosti som vdacny aj za to co bolo.
kazdy hlada a skusa
mna to uz nebavi
mam dnes taky blby pocit ze sa pozeram na seba tak viac z dialky
ako inokedy
nie nemam sentiment len si uvedomujem ze uz niekolko rokov
zijem zivotom zombie - mrtvoly ktora zije "taktrochu"
rano ked si cistim zuby alebo holim sa radsej nad sebou nepremyslam
od urciteho momentu v zivote moj smiech uz nebol smiechom
zabudol som plakat a nikoho nemilujem
je to uz peknych par rokov
to co volame laska mne pripada len zalezitost chemickych procesov
ktore maju reproduktiny ciel
je to skoda ze to tak vidim
asi som odporny egoista typ cloveka ktoreho som neznasal len co som ho
zavetril
nie nezijem pre lasku ani nie pre ten kratky okamih koitu
nie ze by to nebolo fajn ale "to je vsetko?"
zijem len preto lebo nedokazem zomriet
musim zomriet len prave preto lebo nemam ziadny extra zivotny ciel, tuzbu
alebo zmysel?
celkom som uspeny v sebanamotavkach typu zaujmy a konicky len aby mal pocit
ze som aktivny
celkom mi to ide ale nemam vacsie ambicie
cudujem sa niekedy kde ludia vlastne beru volu?
volu k tej najmenej viditelnej alebo citelnej malickosti svojho zivota
ako hovori klasik "malickostiam venuj maximalnu pozornost"
a ostatnym? Fakit